Milovníci kávy často s básnickým nadšením hovoria, že káva je tu nato, aby pohladila celé naše telo, má nám ponúknuť plnohodnotný zmyslový zážitok. A keďže máme zmyslov päť, ponúka sa nám päť ciest k vášnivému objavovaniu a príjemnému vychutnávaniu.
Čuch – vôňa
Vôňa je to, čo nás na káve osloví ako prvé. Má moc pritiahnuť nás do kaviarne, aj keď sme to možno ani nemali v pláne, podvedome nám dokáže navodiť príjemnú atmosféru stretnutia s priateľmi, alebo sa pri jej pocítení len s úsmevom zasnívame. Podľa vône kávy vieme často určiť jej pravdepodobnú chuť, aj keď sme ju ešte ani neskúsili. Ak nám vonia po ovocí, alebo horských bylinách pravdepodobne bude mať ľahko acidnú chuť. Aróma karamelu a zrelého dužinatého ovocia je predzvesťou jemne sladkej kávy a tóny orieškov a čerstvo pečeného chleba sú zárukou príjemnej kávovej horkosti. A nebojme sa pritom zavrieť oči. Nie je to len póza z reklamných plagátov veľkých kávových spoločností. Oveľa lepšie sa tak sústredíme na širokú a neprebádanú paletu podmanivých vôní.
Zrak – farba
Čierna ako diabol, hovorí o káve staré arabské príslovie. Skutočný znalec však vie, že správna farba krémy na dobre pripravenom espresse má byť podobná farbe lieskových orieškov. Ak je barista skúsený a káva kvalitná, v šálke sa vytvorí pravidelná, často tigrovaná textúra s nádychom mahagónu. A cappuccino dostalo svoj názov podľa farby habitu františkánskeho rádu bratov kapucínov. Stále sme pri hnedej, aj keď silná turecká káva pripravená v tradičnej „džezve“ je naozaj čierna ako diabol...
Hmat – telo
Hovorí sa, že hmat je najkrajší zmysel, aký máme a pohladenie najlepšia vec, akú môžeme urobiť. Káva sa nás dotýka na jazyku. Dobrá kávička pripravená ako espresso má často likérové, niekedy až jemne olejové telo. Najprv si ju v ústach len zľahka prevaľujeme a zvedavo sa s ňou hráme. Až potom začneme cítiť africkú divokosť, karibskú sladkosť, alebo pikantnú horkosť ďalekej Ázie. Nakoniec sa s ňou takmer stotožníme a skôr než ju prehltneme, nás na jazyku ešte raz pohladí.
Sluch – atmosféra
Slávny nemecký filozof Martin Heidegger často hovorieval: Kto nevie počúvať gréčtinu, nemal by sa venovať filozofii. S trochou nadsádzky môžeme povedať to isté aj o káve. Započúvať sa do atmosféry kaviarne je prvým predpokladom skutočného milovníka kávy. Ten komu chýba „kávový sluch“ a vyrušuje ho aj vzdialené štrnganie šálok, syčanie horúcej pary, alebo zvuk kávového mlynčeka si svet kávy nikdy naplno neužije. Rozdiel medzi spotrebiteľom kávy a kávovým gurmánom sa možno začína práve tu.
